Annapurna circuit – part II
Vyrážame. Džípy nechávame v dedine, veľké batohy zobrali ráno nosiči a my si narýchlo kupujeme za pár dolárov paličky, kvôli obave z prudkého a dlhého klesania, ktoré nás čaká na záver treku. Vložku do spacáku nakoniec nekupujem, veď oblečenia bude hádam dosť…:)
Vonku je krásne, síce zima, ale to sa v priebehu dňa zmení. Začíname ukrajovať prvé metre po prašnom chodníku. Sme vo výške cca 2700 m.n.m., teda skoro ako vrchol Gerlachovského štítu. Tu sme ale stále v údolí.
Prvé prekvapenie na seba nenechá dlho čakať. Prichádzame na jablkovú farmu. Vo výške asi 3000 m.n.m sa tu pestujú vo veľkom jablká. Ovocný sad tak, ako ho poznáme u nás. Len je trochu vyššie…:) Samozrejme, kupujeme nejaké na koštovku…:)
Cesta pozvoľna stúpa, na prvý deň toho nebude veľa. Lesy pomaličky ustupujú a údolie sa otvára čoraz viac. Pofukuje vietor a prechod medzi slnečným a tienistým miestom je dosť poznať…:)
Do Horného Pisangu to nie je ďaleko. Výstup je síce trochu náročnejší, ako keby sme spali v Dolnom, ale výhľady stoja za to a hlavne tu dlhšie svieti…:) Výhľad z terasy nášho ´Annapurna hotela´ je neskutočný. Objednávame si pivo a nevieme sa nabažiť pohľadu na Annapurnu II (7 937 m.n.m.).
Nad dedinkou je malý kláštor, kam sa ideme večer pozrieť. Všade rozvoniava kadidlo a atmosféra by bola určite fajn, keby nás tu toľko nebolo.:) Takto je to len také turistické nakuknutie.
Čaká nás večera a ja som zvedavý, ako tu funguje kuchyňa. Všetko jedlo sa pripravuje na starej piecke, rukami, žiadne naberačky… Jaj, kamaráti, keby ste vedeli, tak ten Detol na ruky necháte v Káthmandú…:))) Ale klobúk dole pred babičkou, zvláda všetko a chutí to výborne…
Ideme vyskúšať sprchu, už je čas… Žiadny ohrievač, papuče, župany… Iba zima… Do toho zisťujem, že nefunguje… Mirka zavolá miestneho správcu, ktorý sa podujme na opravu… Nedá mi čas sa ani obliecť… Takže naobliekaný v páperovej bunde špekuluje, ako zapchať ružicu starou handrou tak, aby z nej išla voda a ja zatiaľ stojím bosý, holý, iba v čapici a dúfam, že to nebude dlho trvať… 😀 Som premrznutý na kosť, keď sa mu konečne podarí uviazať ten správny uzol.
Teplej vody nie je moc, tak ju treba pošetriť ako sa len dá…:)
Ráno si užívam pohľad na prebúdzajúcu sa Annapurnu II. Všetci ešte spia, nikto tu nie je, akurát mnísi sa začínajú motať okolo kláštora, zapaľujú kadidlo, čo dodáva tomuto ránu úžasnú atmosféru.
Vyrážame smer Manang. Prepletáme sa kamennými uličkami Pisangu, užívame si výhľady, rozhojdané lanové mosty ponad hlboké údolia, sledujeme lavínu z vrcholu Annapurny II a zvládame prvé väčšie stúpanie.
Na obede dopĺňame stratenú energiu a pokračujeme ďalej, keďže dnes máme náročnejší deň. V Manangu totiž ostávame dva dni kvôli aklimatizácii.
Výhľady sú čoraz väčšie, dokonca sa nám naskytne pohľad na Tilicho peak (7 134 m.n.m), pod ktorým je ukryté najvyššie položené jazero na svete Tilicho lake. Tam, ak všetko pôjde dobre, dorazíme v rámci aklimatizácie za pár dní.
Dnešný deň je naozaj dlhý. Cestou stretávame ľudí, ktorí si cestu uľahčujú buď za pomoci osla, koňa alebo motorky. Zážitkom je pastier jakov, ktorý ich ženie kúsok od nás.
Do Manangu prichádzame unavení už skoro potme. Nachádzame si každý svoju izbu a sme radi, že sme tu. Zajtra oddýchneme, čaká nás len ľahký aklimatizačný výstup nad dedinu a celý deň voľno.
Ráno si s Mirkou privstaneme a ideme sa prejsť prebúdzajúcou sa dedinkou. Práve vychádzajúce slnko, ranné modlitebné a iné rituály miestnych, pokoj a žiadny zhon…
Vyrážame na vyhliadku. Cesta vedie okolo ľadovcového jazera, ktoré leží pod Gangapurnou 7 455 m.n.m. Netrvá ani hodinku a sme na vyhliadke 3 914 m.n.m. Celé údolie Manang máme ako na dlani, okolo nás sa týčia Annapurny, Gangapurna, Pisang Peak a ďalšie kopce, ostali by sme tu najradšej až do večera…
Po návrate do Manangu máme voľno, túlame sa uličkami a tešíme sa na večerné kino.:)
Takže kino…:) Ako vyzerá kino v Manangu? Kamenný domček, vo vnútri drevené lavice, na ktorých sú kožušiny z jakov a jedna piecka, v ktorej sa raz zakúri a hotovo… Stačí si len vybrať film (aktuálne ich je 5, pred pár rokmi to bol len Sedem rokov v Tibete stále dookola…:), teplo sa obliecť a môže sa ísť. Vyberáme si nádherný film Himalaya – Karavana a asi nie je lepšie miesto, kde si ho pozrieť… Uprostred filmu prinesú teplý čaj, popcorn, prosto idylka…:)
Ráno za tmy vyrážam k jazeru, dúfajúc, že by som mohol chytiť pekný východ slnka. Bohužiaľ, podmienky počas celého treku fotkám moc nepriali, stále plech, bez obláčiku, ale aspoň ranný pohľad na ´zlatú´ Gangapurnu stál za to… Do toho dostávam ´super´ nápad, odfotiť si jazero aj so zaujímavými štruktúrami priamo z vyschnutého dna. Povrch je zamrznutý, tak predsa nemôže byť problém prejsť trošku ďalej od brehu a nájsť nejakú fajn kompozíciu. Akurát, že ľad nebol až taký pevný, a tak sa pár metrov od brehu v momente zabáram nad členky do bahna a mám čo robiť, aby som v návale adrenalínu nespanikáril a odišiel odtiaľ čo najskôr…:) No nič, topánky sa umyjú, hlavne, že som ich tam nenechal a nevrátil sa len v ponožkách. To by sa pokračovalo o čosi ťažšie…:)
Vraciam sa na izbu, dobalíme veci, dáme raňajky a vyrážame smer Tilicho lake. Prekročíme prvýkrát 4000 m.n.m., prejdeme najnebezpečnejšiu časť treku, bohužiaľ, budeme volať vrtuľník a ešte omnoho viac… O tom ale až v ďalšej časti…:)
Annapurna circuit – part III
Annapurna circuit – part I