Annapurna circuit – part III
Po rannom, mierne adrenalínovom zážitku, sa mi vyráža o čosi lepšie. Čaká nás aklimatizačný výstup ku jazeru Tilicho, ktorého hladina je vo výške 4 919 m.n.m. Výhľady sú dychberúce… Gangapurna 7 454 m.n.m, Annapurna II a III, Pisang peak 6 091, m.n.m, Kangaru Himal 6 981 m.n.m, v diaľke vidieť Tilicho peak 7 134 m.n., ale najviac ma uchvacuje veľmi fotogenický Khangsar Kang, zvaný aj Rock Noir, ktorý je so svojou výškou 7 485 m.n.m naozaj impozantný…
Pred nami je najnebezpečnejšia časť treku, tzv. „landslide area“, alebo po našom suťovisko. 🙂 Ide o traverz veľmi prudkého svahu, kde neustále padajú kamene, alebo sa zosúvajú celé časti až do údolia. Rozdeľujeme sa na malé skupinky a s veľkou dávkou opatrnosti to po častiach prechádzame. Nasledujeme sprievodcu a neustále dávame pozor, či sa na nás zhora nič nekotúľa. Musím povedať, že som to čakal oveľa horšie, ako nám to opisovali, a trošku som nechápal, načo toľko kriku pre nič. Ale po zhliadnutí pár videí na youtube z tejto oblasti som svoj názor zmenil…:) Niekedy tam skutočne ide dosť „o hubu“.
Prichádzame do ďalšej dedinky, Tilicho B.C., kde už aj ostaneme. V noci nás totiž čaká výstup k jazeru, aby sme boli hore už ráno a vyhli sa tak dopoludňajším silným vetrom. Na izbe cítim únavu a možno sa na mne aj trošku podpisuje výška. Jediné, na čo mám chuť, je, tak ako som oblečený, si ľahnúť a ísť spať. Hladný vôbec nie som, ale viem, že sa musím najesť, lebo mi bude energia na druhý deň chýbať. Na večeru do seba nasilu súkam knedličky Mo-Mo, a teším sa do postele. Predtým si ale, samozrejme, neodpustím pár večerných záberov. 🙂
Vyrážame v noci o jednej. Je zima ako v ruskom filme, preto sa moc nezdržujeme a hneď vyrážame do kopca. Tempo máme pomalé, ale pravidelné. Cítim sa dobre, čo sa, bohužiaľ, nedá povedať o Alenke. Obdivujem, s akým sebazaprením chce pokračovať v treku, aj keď sa už zopár dní necíti dobre. Bohužiaľ, s narastajúcou výškou sa stupňujú aj jej problémy a nakoniec musí spolu s Danom a jedným sprievodcom zostúpiť do dediny, kde ju vyzdvihne záchranársky vrtuľník a prevezie do Káthmandú. Svitá. Na okolité štíty pomaličky začína svietiť slnko a my prvýkrát prekračujeme hranicu 5000 m.n.m. Konečne sme hore. Pod nami sa rozkladá nádherné, tmavomodré, najvyššie položené jazero na svete, Tilicho lake. Spravíme rýchlo pár fotiek a utekáme sa schovať pred vetrom do provizórnej čajovne.
Aklimatizačný výstup je za nami, vraciame sa po rovnakej ceste… Takže, opäť cez nebezpečné suťovisko, ale nejdeme až späť do Manangu. Pokračovať budeme smerom na Upper Khangsar a pôjdeme cez Yak Kharku až do Thorung Phedi.
Je jedna hodina v noci, tma ako v rohu a opäť zima. Sme vo výške 4525 m.n. a vyrážame na najvyššie miesto celého treku. Pomalým tempom naberáme meter po metri výšku. Hlava je dole, sústredíme sa len na strojové monotónne tempo výstupu, Serpentíny ubúdajú pomaly, no ani sa nenazdáme a sme v Thorung High Campe, 4 925 m.n.m. Odtiaľto je to už len zhruba 600 výškových metrov…:) Zima stále nepovoľuje, tak sa moc nezdržiavame a pokračujeme… Je to tu absolútne bez snehu, takže výstup je určite príjemnejší ako po iné roky. Konečne začína svietiť, a tak máme možnosť sledovať aj kopce okolo nás.
Za každým objavujúcim sa horizontom očakávame známu kopu modlitebných vlajočiek. Znak toho, že vyššie sa už nedá… Klobúk dolu pred Mirkou, šľape predo mnou a nie je šanca ju dostihnúť. Ak čo i len trochu pridám do kroku, v momente sa zadýcham. V týchto chvíľach to zvláda podstatne lepšie ako ja. Je tam! Ten známy obrázok, ktorý som videl mnohokrát predtým iba v knižke, poprípade na webe, mám teraz naživo pred sebou. Sme na najvyššom mieste v rámci tohto treku, Thorong la pass, 5 416 m.n.m. Mám zimomriavky z toho, že som tu a pritom tu nič nie je…:) Kamenná mohyla, omotaná farebnými vlajkami s mantrami a malá čajovňa. Spravíme pár fotiek a valíme dole.
Čaká nás nekonečný zostup do Muktinathu. Poctivo našliapané metre, teraz za pol dňa stratíme. Z výšky 5 416 zostúpime do 3 760! Kolená dostávajú zabrať a začíname byť aj trošku nervózni. Sme na dovolenke, užívame si každé metre, tak nedokážeme pochopiť, prečo všetci dole tak bežia. Rýchlo, rýchlo, len aby už boli dole a potom pol dňa strávili v guesthouse… Ideme poslední, pomaly, zastavujeme a vychutnávame si všetko čo sa dá, pretože trek sa chýli ku koncu. Prešli sme jeden z najvyššie položených priechodov na svete, vyššie sa v najbližšej dobe ťažko dostaneme a zvládli sme to bez väčších problémov, tak si to chceme vychutnať.
Muktinath je pútnické miesto pre Budhistov a rovnako aj pre Hinduistov, Nachádza sa tu starý kláštor a nad mestom sa vypína panoráma Himaláji s kraľujúcim Dhaulaghíri 8 167 m.n.m. Ubytovávame sa v hoteli Bob Marley, všade znie reggae, sedíme na terase, popíjame pivko a je nám skvele.
Tu padá prvé zlé rozhodnutie, ktoré sme urobili počas tohto treku (o druhom trošku neskôr:)). Do Jomsonu, nášho ďalšieho cieľa, chceme ísť pešo, nie jeepmi. Prišli sme predsa trekovať, nie sa voziť. Prvá časť cesty je v pohode, malé dedinky, výhľady… To sa ale zmenilo. Prichádzame do aktuálne vyschnutého koryta rieky, kde neskutočne fúka protivietor a spolu s prachom nám sťažuje postup. A týmto ideme pol dňa… Do toho vás obiehajú jeepy, autobusy, osly…:) Do Jomsonu prichádzame vyčerpaní a ľutujeme, že sme sa nenechali odviezť…
V Jomsone prespíme, ráno nasadneme na autobus a celý deň sa rozbitými horskými cestami trmácame do Tatopani. V autobuse sa opäť prejavuje „steroidové ego“ jedného z účastníkov, ktorý si asi stále neuvedomil v akej krajine sa nachádza a že sú tu trošku iné pravidlá a návyky, ako vo „vyspelej“ západnej Európe, kde už niekoľko rokov žije… Nebudem to tu rozpisovať do podrobna, ale to, že autobusy jazdia nebezpečne, za sebou, a práši sa tu, je proste fakt, na ktorý si treba zvyknúť, a nedá sa s tým nič urobiť. A že budete kričať na šoféra a vyhrážať sa nosičom, že im nezaplatíte bakšišné, vám vôbec nepomôže. Akurát je nám všetkým trošku trápne.
Tatopani už leží uprostred džungle. Všade je zeleno, vedľa izby nám rastú na záhrade pomaranče a citróny, na ceste si môžete od miestnych kúpiť, napr. banány a navyše je tu ešte jeden bonus. A to sú termálne kúpele… Po náročnom treku si tu človek parádne oddýchne.
Čaká nás celodenný presun do Pokhary. Ten nám spríjemňuje množstvo filmov z bollywoodskej produkcie. Pre miestnych je to kult, nedajú na hrdinov so super schopnosťami dopustiť a držia im palce pri každej bitke. Nechápem, nám to príde akurát tak smiešne…:)
Stojíme, pokazil sa nám autobus…:) Sme v nejakej dedinke… Pokiaľ sa to miestny opravár snaží ako tak spojazdniť, túlame sa ulicami. Hneď vzbudzujeme pozornosť miestnych, chcú sa fotiť, pretŕčajú nám svoje deti aby sme si ich odfotili, ale celkovo je atmosféra veľmi príjemná… Keď miestni zistia, že autobus sa už nepohne, prehádžeme veci do náhradného a pokračujeme smer Pokhara…
Je večer a dorážame do Pokhary. Tu sa opäť zvítame s Alenkou a Danom, ktorí mali po prevoze vrtuľníkom náhradný program. Máme k dispozícii dva dni voľna, ktoré s Mirkou využívame na túlanie sa po okolí… Pokhara je trošku iná ako Káthmandú, je pokojnejšia, viac západnejšia a prispôsobená turistom. Leží na brehu veľkého jazera Phewa a nad ňou sa vypína nádherný hrebeň Annapurna range, čo je celý masív Annapúrn, ktorý sme v predchádzajúcich dňoch obišli. Po jazere sa premáva veľké množstvo lodiek, preto neváhame a najímame si „boatmana“ Pitama, resp. on si nájde nás :), a vydávame sa na vratkej loďke po jazere. Pitam je super, rozpráva o svojej rodine, o Nepále, ukazuje nám jednotlivé kopce, užívame si to… V jednej chvíli zastaví na brehu, uprostred ničoho a vráti sa so šálkami horúceho Masala čaju, ktorý si potom za jazdy vychutnávame… Ostaneme na jazere až do zotmenia, potom si vymeníme kontakty a s dobrou náladou sa odoberieme nazad do hotela…
Druhý deň využívame na prechádzky po meste. Na miestnom námestí, ak sa to tak dá nazvať, (v skutočnosti je to jeden veľký strom uprostred ulice), sa pristavujeme pri miestnych starenkách a kupujeme si od nich pomaranče za to, že si ich môžem odfotiť… Majú z toho radosť, pozerajú striedavo do foťáku a na nás, smejú sa a celé je to veľmi príjemné.
Odchádzame s dobrou náladou a stretávame ešte rozprávkovejšiu babičku. Tiež si ju chcem odfotiť a niečo si od nej kúpiť. Nošu má, bohužiaľ, prázdnu, ale odfotí sa veľmi rada. Odchádzame teda len tak a to je chyba. Babička chce peniaze a my máme len veľké bankovky, ktoré nie som ochotný za fotenie zaplatiť. V tom momente sa rozprávková babička mení na ježibabu a začne na celú ulicu kričať až sa začínajú zbiehať ľudia a zisťovať, čo sa deje. Snažím sa jej vtisnúť do ruky jeden dolár, ktorý je hodnotou viac, ako to, čo pýtala, ale ona vidí len jednotku a chce podstatne viac núl na bankovke. Celé je to veľmi nepríjemné a najradšej by sme sa vyparili. Zachraňujú nás mladé školáčky, ktoré to ako tak babke vysvetlia a my rýchlo utekáme preč. Po tomto zážitku už ľudí v Pokhare nefotím a snažíme sa na to čo najskôr zabudnúť.
V Káthmandú nás čaká ešte jeden „úžasný“ zážitok. Dohodli sme sa a nechali nahovoriť na možnosť letieť lietadlom k Mount Everestu. Vidieť naživo najvyšší vrch planéty z lietadla, skoro sa dotknúť vrcholu, poprípade ho obletieť, vidieť horolezcov, ktorí sa pokúšajú dosiahnuť vrchol, základný tábor, C2, C3… Nie, to nám nikto nesľuboval, no my sme si to tak predstavovali… A dostávame sa k druhému zlému rozhodnutiu tohoto tripu. Let je naplánovaný, zaplatený. Presvedčil som ostatných, aby sme išli hneď prvým letom a teším sa na úžasné fotky Everestu s prvým ranným svetlom. Letíme malým lietadlom, v ktorom asi na 15 sekúnd dostávam panický klaustrofobický záchvat, chvalabohu ho predýcham…:) Okná sú špinavé a doškriabané a ja začínam tušiť, že to bude stáť za prd. Je pravda, že Himaláje máme ako na dlani, ale aj tak sú strašne ďaleko. „Ok, dámy a páni tamto je Everest“, hlási letuška a pilot otáča lietadlo nazad do Káthmandu. WTF? Toto je všetko? Sme nasratí. My predovšetkým na seba, lebo v eufórii, že uvidíme Everest, sme si ani poriadne nezistili, o čo vlastne ide. No „steroidový pako“ obviňuje všetkých okolo, vrieska ako nepríčetný, v hlave už píše sťažnosti na všetky strany a nášho sprievodcu ubezpečuje, že to tak nenechá… Pretože my ostatní sme len sprostí Slováci, no on, v zahraničí žijúci, čo absolvoval minimálne 40 dovoleniek sa nenechá odrbávať. No, nechal sa…:) Za chyby sa platí a máme o skúsenosť viac. Ale videli sme Everest…:)
Ešte máme v Káthmandú jeden deň a jednu noc. Snažíme sa ešte vychutnať si atmosféru, lebo odchod sa blíži. Tak, ako sme si sem netrúfali ísť na vlastnú päsť, tak vieme, že sa sem ešte vrátime. Sólo a bez cestovky. Nie, že by to bolo s cestovkou zlé, ale vieme, že je to omnoho jednoduchšie a ľahšie, ako sme si mysleli.
Čo dodať na záver? Asi len to, čo som doteraz čítal pod každým článkom z Nepálu. Je to úžasná krajina, s nádhernými horami, ľuďmi a už sa neviem dočkať, kedy sa vrátime späť. Namaste 🙂
Ak by ste si chceli pozrieť video z týchto úžasných troch týždňov, nech sa páči 🙂
Annapurna circuit film
Annapurna circuit – part I
Annapurna circuit – part II