Annapurna circuit – part I
V lete 2016 som sa oženil s najlepšou ženou na svete a keď sme uvažovali kam ísť spolu na dovolenku (alebo to môžeme nazvať aj svadobnou cestou :), padali rôzne návrhy a nápady. Ale nikdy by mi nenapadlo, že sa dokážeme zhodnúť na krajine ako je Nepál. Skúsil som to a ostal som milo prekvapený, že Mirka moc neprotestovala. Veď kedy ak nie teraz…:) Voľba padla asi na tú najkomerčnejšiu trasu, akú môžete v Nepále ísť hneď po Everest base kempe. Okruh okolo masívu Annapúrn. A čo iné by sme mali ísť po prečítaní knižky Fulmaya od Doroty Nvotovej…:) A akú inú cestovku ako Fulmaya travel na tento trek zvoliť? 🙂 Áno išli sme s cestovkou. Popravde, nemali sme čas, ani nejakú veľkú chuť na plánovanie a trošku sme sa obávali výškovej choroby (ja som bol dovtedy v max. nadmorskej výške 3600 m.n.m, Mirka len v 3000 m.n.m). A hlavne, skoro trojtýždňové trekovanie si vyžaduje viac skúseností ako sme mali.
Takže ideme do Nepálu. Mám radosť ako malý chlapec…:) Dopĺňame výbavu, to drahšie, čo nám chýba ako spacáky a páperky, máme v pláne kúpiť lacno v Káthmandu, sušíme ovocie, mäso a začíname sa tešiť.
Vyrážame. V Bratislave na letisku sme prví a netrpezlivo čakáme na zvyšok partie. Pomaly sa schádzame, zoznamujeme a trošku chaosíme, lebo niektorí sme už na checkine a treba nám nejaké papiere ktoré má Lucka, naša sprievodkyňa. Ok, Bratislava, prestup v Dubaji a Káthmandú.
Na letisku v Káthmandú chaos pokračuje, lebo si treba vybaviť turistické víza a akosi nevieme ako…:D Takže vystojíme jednu radu, potom druhú, potom zmätene pobiehame a až keď odíde posledný cestujúci z príletovej haly ujme sa nás pracovník letiska. Nakoniec to nieje až také zložité. Treba si len v samoobslužnom automate spraviť fotku, vypísať tlačivo a zaplatiť. Vybavené. Vonku nás už čaká Gupta, náš nepálsky sprievodca, nasadáme do pripraveného autobusu a ideme do hotela. Z okna autobusu sledujem ulice Káthmandú. To, o čom som doteraz len čítal, poprípade videl v televízii, vidím naživo. Stále mi to nejako nedochádza, veď len pred dvoma dňami som sedel v práci a teraz som na druhom konci sveta.
Ubytovávame sa v hoteli a ideme preskúmať ulice Káthmandú. Prvý dojem? Chaos nad chaosy. Ulicami sa rútia autá, motorky, ľudia, všetko na jednej kope. Všetci trúbia, lebo kto trúbi ide. Je to zmes zvukov, vôni, farieb a chvíľu nám trvá pokiaľ si na to zvykneme.
Ideme zmeniť peniaze, a máme ísť pozrieť Opičí chrám. Vraj nejaký starý chrám nad mestom, viac nevieme. Ale možno som len nepočúval… V každom prípade by som čakal viac info, keď idem s cestovkou, no nič, veď sa opýtame.:) Takže Opičí chrám je vlastne Stúpa Swayambhunat obklopená ďalšími menšími chrámami a stúpami, vypína sa na kopci nad Káthmandú a tvorí dominantu celého Káthmandského údolia. Je odtiaľto krásny výhľad na celé mesto, veľa stánkov so suvenírmi a opica na každom kroku…:) Obchádzame stúpu v smere hodinových ručičiek, točíme motlitebnými valčekmi a snažíme sa nasať atmosféru východu.
Bohužiaľ veľa menších chrámov a budov je zničených, alebo poškodených po ničivom zemetrasení, ktoré postihlo Nepál v roku 2015.
Vraciame sa do Káthmandú. Zasa niekam ideme a poriadne ani nevieme kam, len sa snažíme držať krok so skupinou a nestratiť sa, čo v spleti rovnako vyzerajúcich uličiek nieje až taký problém. Máme pocit že sa strašne naháňame. Stále niekam bežíme, info moc nemáme a začíname byť unavení a nervózni. Dostávame sa na nejaké námestie. Všetko je rozbité, všade sa povaľujú tehly, vyzerá to ako jedno veľké stavenisko. Až neskôr sa dozvedám, že sme boli na námestí Durbar square, čo je historické a náboženské centrum Káthmandú. Aj tu si zemetrasenie vybralo svoju daň. Niektoré nádherné chrámy ako Naryan Mohan temple alebo Maju Dewal temple boli zničené úplne, ďalšie boli ťažko poškodené. Keď si pozriem videá, poprípade fotky pred a po je to smutný pohľad.
Ale boli sme navštíviť Kumári. Vlastne sme sa boli len pozrieť kde býva…:) Kto je (sú) Kumári? Sú to dievčatká, ktoré sa vyberajú pri zvláštnej ceremónii (musia prejsť 32 rôznymi testami) a nepálski Hinduisti veria, že sa do nich prevtelila bohyňa sily Kali a ostáva v nich až do ich prvej menštruácie. Dovtedy ju uctievajú ako bohyňu, nosia jej dary, všade ju nosia, pretože sa nesmie dotknúť zeme, nesmie sa hrať so svojimi rovesníkmi, nedajbože sa ich dotknúť, nesmie chodiť do školy a veľa ďalších vecí. Nepálčania veria, že ich chráni pred zlom a stráži ich štastie.
Zvyšok dňa trávime túlaním sa v uliciach, behaním po trekových obchodoch a zháňaním chýbajúceho vybavenia. Nieje problém si nájsť, čo potrebujete za skutočné málo peňazí, aj keď kvalita sa líši od obchodu k obchodu. A nieje NorthFace ako NorthFace…:D
Večer nás čaká ešte spoločná večera s kultúrnym programom…:) Prvýkrát chutnáme dal bath, ktorý nás bude ´sprevádzať´ až do konca pobytu v Nepále, keďže je to najtypickejšie jedlo. Pripravuje sa na veľa spôsobov a nikde nechutí úplne rovnako. Je to zmes ryže, šošovicovej omáčky, zelenine na kari, niekde pridávajú aj zemiaky.
Niekde sa dá priplatiť aj za verziu s mäsom, ale spravili sme to len raz…:) Vraj to bolo kuracie, a asi aj bolo, ale to kura mäsa na sebe moc nemalo. Až neskôr sme sa dozvedeli ako sa pripravuje. Vraj sa celé kura natiahne a veľkým nožom sa naseká na malé kúsky. Aj s kosťami. To sa potom vysmaží a výsledkom sú smažené kosti s troškou spečeného mäsa…:D
A kultúrny program? Ok, asi to mali byť typické nepálske tance alebo čo, ale slečnu to očividne moc nebavilo a nás tiež nie…:) Ale mali pivo…:) A to rovno 6,5 dcl. Everest… No nedajte si…:)
Ráno balíme, čaká nás celodenný presun autobusom a džípom. Ešte aby som nezabudol, necháme sa zmotať na úžasný let k Everestu po návrate z treku. Nikoho z nás pritom nenapadne opýtať sa na detaily, sme nadšení, že poletíme k Everestu, obletíme ho, možno uvidíme aj základný tábor… Takže zložíme zálohu a ďalej to neriešime… O tom ako toto dobrodružstvo dopadlo až v záverečnom diele…:)
Vyrážame. Nosiči z našej skupiny naložili batožinu na strechu autobusu zaistili a môžeme ísť. Slimačím tempom sa hýbeme cez mesto, trúbime, neskôr prekonávame serpentíny v horskej krajine a cez okno obdivujeme domčeky s malými ryžovými políčkami.
Po pár hodinách zastavujeme na obed a dávame si… Čo iné ako dal bath. Tu sme prvý a posledný krát volili mäsový. Dôvody som popísal vyššie…:D
Celý deň trávime v autobuse s malými prestávkami, pri ktorých sa miestni chlapci snažia ohurovať svojimi motorkami dievčatá z našej skupiny. Je fajn, že sa vieš točiť dookola na štrku, ale keď ti trčia špinavé päty z crocsov, je ti aj motorka nanič…:) Cesta končí. Resp. končí zjazdná asfaltka a ďalej to ide len džípmi. Rozdeľujeme sa na skupiny, chalani prehadzujú batohy z autobusu do džípov a je im jedno, že sú zamotaní do elektrického vedenia. Možno zrovna nefunguje.
Prechádzame na kamennú cestu a už teraz vieme, že to bude zážitok. Zatiaľ sa to dá, ale čím pôjdeme vyššie, bude to len horšie. Prechádzame malebnými dedinkami, okrajmi priepastí, míňame miestnych a aj pár trekerov a aj keď sa mi jazda džípom páči, viem, že by som si radšej pridal k treku pár dní naviac a cestu si odšliapal… Nabudúce…:)
Šofér, popri pospevovaní indických či akých rytmov, stále nervózne pozerá z okna von. Po pár hodinách sme zistili prečo. Stále ideme s defektom. A pri vstupe do Annapurna Conservation Area kde sa kontrolujú permity potrebné na vstup do národného parku, uzná za vhodné, že by bolo asi dobré koleso vymeniť. Asi to prázdne lepšie držalo na okrajoch strmých zrázov.
Prichádzame k nášmu nocľahu… Je to maličký hotel/guesthouse priamo pod nádherným vodopádom. Slnko sa už schovalo za hory, a preto je tu celkom zima. Mám trošku obavy o Mirku, keďže to bude naša prvá noc v nových spacákoch. Na večeru dávame Mo-Mo a zaliezame do izby. Na izbách sa nekúri, a tak to bude až do konca treku. Jediná vykurovaná miestnosť bude spoločenská, v ktorej sa podáva jedlo. Takže na izbách bude plus-mínus ako vonku. Zisťujem prvý problém. Mám malý spacák 😀 Nedokážem sa doň nasúkať tak, aby som sa celý zakryl. Zatiaľ to nieje problém, uvidíme vyššie.
Zima nebola, Mirka sa dokonca rozopla a povyzliekala, lebo bolo strašné horko. Uf, oddýchol som si a vedel, že zvyšok treku bude v pohode, spacák bude stačiť. Bohužiaľ, nasledujúca noc ma trpko vyviedla z omylu…:)
Budíme sa do krásneho rána, vybehneme si k vodopádu, hodíme do seba raňajky a hor sa celý deň džípom.
Len sa utvrdzujem v tom čo som si myslel. Je veľká škoda ísť túto cestu džípom. Aj keď ideme v podstate jedným údolím, míňame množstvo vodopádov, rieka sa kľukatí hlboko pod nami, čoraz viac sa otvárajú výhľady na okolité štíty (aj keď stále nie na tie najvyššie), stále je čo pozerať.
Pri ďalšom vodopáde dávame obed a obdivujeme pavúka veľkého ako ruka.
Krajina sa čoraz viac otvára a náš čaká pohľad na prvú osemtisícovku Manaslu. Zastavujeme pri miestnom farmárovi odkiaľ je nádherný výhľad, škoda že tu neostávame aj na noc. Toto je nevýhoda keď idete organizovane. Zastaviť kde chcete, ostať koľko chcete.
Na jednej strane Manaslu 8 156 m.n.m, na druhej strane sánkujúce sa deti. Že nieje sneh a nemáte sánky? Žiadny problém, stačí kúsok trávnatého svahu a dve dosky…:)
Pokračujeme až do Chame, tam prespíme a odtiaľ už len pešo.
Zohrievame sa pri večeri, študujeme náš ďalší postup a zisťujem, že nie všetci vedia kde vlastne sme a že Annapurna je jedna zo 14tich osemtisícoviek sveta…:) Ideme sa prejsť po dedinke, nadýchať sa čerstvého vzduchu nech sa nám dobre spí. Zájdem medzi domy k výhľadu a fotím nádhernú scenériu posledných lúčov slnka na himalájskych kopcoch.
Je chladno, ale po minulej noci verím spacákom. V noci ma niečo zobudí. Zasvietim čelovku a vidím Mirku ako sa trasie od zimy. Neviem, či je viac nahnevaná na mňa, že som vymyslel tento výlet, alebo na seba že súhlasila. Poznám ju dosť dobre na to, aby som vedel že je zle. Som trošku znepokojený, sme vo výške cca 2700 m.n.m. a je jej neskutočná zima. Čo bude vo 4500 m.n.m? Snažím sa ju upokojiť a hlavne zahriať. Oblieka si všetky vrstvy, ktoré má, vrátane páperovej bundy, a, chvalabohu sa jej podarí zaspať. Keby si v tomto stave všimla toho obrovského pavúka nad posteľou, ktorého som behom zahrievania pozoroval, neudržal by som ju tam ani za svet…:)
Noc sme prežili. Oddnes už ideme po svojich. Treba sa pobaliť do malých ruksakov, veľké berú nosiči a uvidíme ich až večer. Slniečko hreje a aj napriek menším obavám sa tešíme na nasledujúce dni, veď až teraz začína ta skutočná turistika.
Annapurna circuit – part II