Laponsko 2014

 

Plán zbaliť batohy a prejsť nejaký národný park na severe Európy sme mali s Peťom v hlave už nejakú dobu. Vždy nám do toho niečo prišlo, či už rôzne dátumy dovoleniek, deti alebo skrátka len nedostatok voľného času. Tento rok sa nám spolu konečne podarilo zosúladiť náš voľný čas a bolo rozhodnuté – tento rok to musí vyjsť. Ale kam? Možností bolo toľko, že sme si nevedeli vybrať. Pomohol nám až náš kamarát Maťo, ktorý pred pár rokmi absolvoval akciu s názvom Fjällräven classic a jeho rozprávanie nás správne navnadilo.  Ide o 110km dlhý trek švédskou divočinou, ktorého trasa vedie z dedinky (vlastne to ani nie je dedinka, len nejaký štartovací domček 🙂 ) Nikkaluokta do Abiska. Je to jeden z najpopulárnejších trekov vo Švédsku a jeho trasa sčasti kopíruje švédsku Kráľovskú cestu (Kungsleden, Kingstrail), čo je značená trasa naprieč celým Švédskom a je dlhá 440km. Keďže Fjällräven classic je masová akcia, čo nám moc nevonia  a koná sa v auguste, kedy už nemáme dovolenku, rozhodli sme sa absolvovať celú trasu na konci júna.Pri pive bookujeme letenky Praha-Štokholm-Kiruna a začíname sa tešiť na nové dobrodružstvo.Po balení sa na poslednú chvíľu prebieha cesta normálne a až na čakanie na vlak do Prahy v spoločnosti bezdomovcov, chaos pri prestupe v Štokholme a stres z toho, či nám dorazila komplet batožina je všetko v pohode.

Prvý šok nás čaká po prílete do Kiruny –  husto sneží. Vedeli sme, že na severe sú ročné obdobia posunuté a práve vládne jar, ale husté sneženie s viditeľnosťou zopár metrov sme naozaj nečakali. Druhý šok nastal keď nás vykázali z letiska. Plánovali sme tam totiž prespať a ráno sa autobusom presunúť do Nikkaluokty. Chyba lávky, letisko o 9tej zatvárajú, mesto je vzdialené 15km a vonku snehová fujavica. Paráda. 🙂 Pešo sa nám nechce a taxík je dosť drahý. Našťastie sa dávame do reči s piatimi tiežturistami a zisťujeme, že si práve zavolali 7miestny taxík. S radosťou nastupujeme a nechávame sa doviezť do mesta. Tam rozmýšľame, čo ďalej. Máme v podstate len dve možnosti: nájsť nejaké miesto, kde prespíme pod širákom, čo vzhľadom k hustému sneženiu nie je príliš dobrý nápad (do úvahy pripadali aj malé domčeky na detskom ihrisku), alebo nájsť nejaké vhodné (rozumej lacné) ubytovanie. Volíme možnosť číslo dva a po chvíľkovom hľadaní nachádzame v centre pekný hostel. Unavení sa skladáme v izbe a uvažujeme, čo budeme robiť. Predpoveď počasia nie je podľa recepčnej vôbec priaznivá a skôr je predpoklad, že sa bude zhoršovať ako zlepšovať. Sme unavení, nervózni a tak ideme spať s tým,  že ráno uvidíme, ako to bude vonku vyzerať a podľa toho sa rozhodneme.

Ráno vstávame plní očakávania  a po odhrnutí závesov sa nám nálada okamžite zlepší. Vonku svieti slnko a po fujavici ostali len zvyšky snehu na chodníkoch,  ktoré slnko ešte nestačilo roztopiť. Rýchlo sa obliekame a vyrážame do mesta kúpiť plynové kartuše, ktoré sme si v batožine nemohli doniesť. Keďže je ale sviatok, všetko je ráno zavreté a nám neostáva nič iné iba benzínová pumpa, ktorú sme míňali minulý večer taxíkom. K plynu ešte pre istotu dokupujeme celtu a 6 vajíčok, ktoré máme v pláne zjesť nasledujúce raňajky. Všetko nakúpené, tak už len rýchlo späť na hostel, zbaliť všetky veci,  rozlúčiť sa s tečúcou vodou, horúcou sprchou, perinami a hurá na autobus do Nikkaluokty, ktorý je na naše prekvapenie zadarmo, keď už je ten sviatok. Škoda, že u nás niečo podobné nefunguje, možno by to ľudí primälo chodiť viac do prírody. Konečne sa dávame do kľudu a v spoločnosti našich „známych“ z taxíka si užívame jazdu autobusom.

Nikkaluokta. Štartovací bod celej trasy, s jednou budovou a  obchodíkom, v ktorom môžete dokúpiť posledné veci, ktoré ste si zabudli zobrať. Nahodíme naše 25kg batohy na chrbty, podoťahujeme popruhy a pomaly začíname ukrajovať prvé metre zo 110km, ktoré nás v nasledujúcich dňoch čakajú. Svieti slnko, pofukuje studený vietor a my si užívame krásnu Švédsku prírodu. Brezy, tráva, rašeliniská a množstvo drevených lávok, ktoré zľahčujú prechod cez premáčaný terén. Pred nami sa v diaľke týči najvyšší vrch Švédska, Kebnekaise, na úpätí ktorého sa nachádza náš dnešný cieľ – chata Kebnekaise.

Času máme dosť a vzhľadom na to, že sme za polárnym kruhom a momentálne je polárny deň, ani tma nás nemôže dostihnúť. Prichádzame k jazeru Ladtjojaure, kde si môžete cestu ku Kebnekaise skrátiť jazdou na ľoďke, ale to nás moc nezaujíma, možno na dôchodku.:) Bavíme sa s Peťom, či budeme mať šťastie a uvidíme aj nejaké soby. O chvíľu už zisťujeme, že áno a fotíme ako diví. To sme ešte netušili, že nasledujúce dni budú ohľadom sobov vyzerať asi takto:  Jeeeeeee pozri ďalší sob, a ďalší sob… Pozeraj soby… Sob… Soby… Sob… ďalší, ďalší a ďalší sob, boa zasa soby a vieš čo, už ani nepozeraj…:) Skrátka nebola to až taká rarita, ako sme si spočiatku mysleli.

 Cesta ubieha rýchlo a ani sa nenazdáme a sme na dohľad chaty. No, chaty… Je to skôr veľký komplex pozostávajúci z hlavnej chaty a množstva menších, určených na prespanie pre menej bohatých turistov. Pre tých najchudobnejších, teda pre nás, sú vyhradené miesta pre stany, kde sa po zistení ceny ubytovania v chate bez rečí zložíme. Zisťujem, že som asi podcenil miestnu klímu a začínam mať obavy, či mi môj letný spacák bude stačiť. No nič, hádžem na seba viac vrstiev a dúfam, že to bude stačiť. Po výbornej večeri sa s Peťom nasúkame do spacákov a za neustáleho svetla a zavíjajúceho vetra trávime vonku našu prvú noc.

Zobúdzame sa do chladného rána. Vietor neustal, zato zmizlo slnko a sem tam k nám prifúkne aj snehovú vločku. Kebnekaise aj ďalšie vrcholy sú v bielom opare a my rozmýšľame, či je to len hmla alebo aj sneženie. Po raňajkách, švédske  vajíčka so slovenskou slaninou a cibuľou, balíme veci, napíšeme posledné sms domov a vyrážame smer Singi. Opúšťame nielen tečúcu vodu či elektrinu, ale aj telefónny signál. Počasie je všelijaké, chvíľu pekne, chvíľu mierne posneží, ale celkovo je príjemne. Krajina sa výrazne zmenila. Brezové háje vystriedali vresoviská a nízke kríky, rovina sa zmenila na rozoklané hory s mnohými údoliami, ktorými preteká množstvo vody z topiaceho sa snehu.

Pokiaľ sa dá, vodu obchádzame, ale zrazu prídeme na miesto, kde sa už suchou nohou pokračovať nedá. Topánky musia dole a my si užívame ľadovú vodu. Do toho na nás útočí čajka (alebo niečo podobné), ktorá má pravdepodobne v nízkych kríkoch hniezdo. Aspoň máme o zážitok viac.:) Popri potoku pokračujeme údolím, obdivujeme skalné steny a užívame si sem-tam vykukujúce slniečko. Po ľavej strane si všimneme približujúce sa stádo sobov. Sú úplne blízko, vôbec im nevadí naša prítomnosť. V úplnom pokoji prejdú okolo nás cez potok na druhú stranu a pokračujú v pasení, ako keby sme tam ani neboli.

Prejdeme na koniec údolia a cez malé sedielko zídeme do druhého. Otvorí sa nám nádherný výhľad do doliny, kde vidíme náš dnešný cieľ, Singi. Je to opäť jedna hlavná chatka s chatárom a jeho ženou, ktorí nás hneď pri príchode privítajú a vyspovedajú, a dve menšie s jednoduchými izbami na prespanie.

Máme tri možnosti, buď si zaplatíme 40 eur a môžeme ostať spať v chatke, alebo 10 s tým, že môžeme použiť vybavenie v chatke vrátane kuchynky, vysušíme  si veci, umyjeme sa, ale spať musíme ísť von do stanu. Alebo nezaplatíme nič, odídeme a pôjdeme spať do stanu mimo areál. Volíme zlatú strednú cestu. Nie je nad to, prezliecť sa v teple, v suchu, posušiť si veci a umyť sa v teplej vode a v pokoji sa najesť. Samozrejme, vodu si musíme nanosiť z potoka, drevo do piecky narúbať, ale to len podtrhuje úžasnú atmosféru toho večera. Peťo vyťahuje domáce zavárané klobásky, ja varím čaj a kuskus, k tomu si otvárame čokoládu a domácu pálenku a je nám super. Za svetla sviečky študujeme náš ďalší postup na nasledujúci deň, užívame si túto pohodu a vôbec nám nevadí, že budeme musieť aj tak spať v stane. Potajme si požičiavam si z chatky deku, keby mi bola náhodou zima, lebo mám pocit, že sa ešte viac ochladilo ako prvú noc, a pomaly sa presunieme z vyhriatej chatky do stanu.

Opäť studené ráno, vietor a k tomu zlovestné mraky. Od chatára dostávame radu, aby sme náš dnešný cieľ, ktorým je chata Sälka radšej prešli a cez najvyšší bod celej trasy Tjäktapass došli až na chatu Tjäkta. Leží totiž na druhej strane hrebeňa a malo by tam byť výrazne teplejšie, a teda aj príjemnejšie na prespanie. Háčik je jedine v tom, že by sme mali spojiť dva dni pochodu do jedného. Plní optimizmu vyrážame a dohadujeme sa,  že rozhodnutie padne až na Sälke podľa toho, ako sa nám pôjde. Začína pršať. Úplne jemnučko. Taký ten dážď, ktorý na začiatku ani nevnímate, ale postupne vám zalezie do každej škáry na oblečení. Pláštenky nechávame v batohu a spoliehame sa na naše membrány, veď to je len drobučký dáždik. Údolie je stále to isté, tak si ho ani veľmi nevšímame. Začíname byť mokrí. Membrány nestačia a na pláštenku už je neskoro. S každým kopcom už netrpezlivo vyzeráme chatu, ktorá sa nie a nie objaviť. Dážď na chvíľu ustáva, a tak má oblečenie aspoň trošku šancu začínať schnúť.

Konečne chata. Prezliekame sa do suchého, samozrejme vonku, lebo za vstup do chaty sa platí a padá rozhodnutie pokračovať v ceste. Informácie od prichádzajúcich z opačného smeru hovoria, že v sedle je kopec snehu, od členkov po kolená a miestami po pás, ale dá sa.:) Cítime sa dobre, sme relatívne v suchom, tak vyrážame. Prší. Zasa. Hnusný, drobný, do každej špáry zaliezajúci dážď. Snehu pod nohami pribúda, síce po troškách, ale je ho čoraz viac. Konečne dážď prestáva a my sa pomaly blížime k Tjäktapass.

Celé údolie sa zmenilo, je úplne vysnežené a začíname chápať, že to asi nebude sranda. Pomalým tempom, prepadávajúc sa každým tretím krokom,  ukrajujeme jednotlivé metre a sily nám pomaly ale isto ubúdajú. Stretávame jeden pár, ktorý nás upozorňuje, že k chate je to ešte dosť ďaleko, ale keby sme mali problém,  v sedle je prístrešok. Neviem si predstaviť stráviť noc vonku s mokrými vecami v mojom letnom spacáku. Máme pocit, že sedlo sa nám stále vzďaľuje. Odpočívame čoraz častejšie a naše 25 kg batohy sa nám zdajú, ako keby mali aspoň 100 kíl. Aspoň že neprší, ale studený vietor nás oberá aj o tie posledné zvyšky síl. Sme fakt unavení. Pred očami mám tvár mojej sestry, ten prenikavý nenávistný pohľad, ktorým ma prebodáva vždy, keď ju niekam vezmem a nie všetko ide podľa predstáv. Síce by bola ticho, ale ani by nemusela nič povedať (ona vlastne v poslednej fáze už nič nehovorí:)), pretože presne viem, čo by sa jej v tejto chvíli odohrávalo v hlave. „…načo som sem išla, som mokrá, špinavá, unavená, je mi zima, zasa som sa nechala nahovoriť na takúto sprostosť, neznášam ťa…“:) Prečo spomínam sestru? Pôvodne sme totiž mali ísť aj s babami, postupne však svoju účasť odvolali a Kačena  bola do poslednej chvíle rozhodnutá ísť s nami, ale nakoniec sa rozhodla neísť. Chvalabohu…:)

Radšej zaháňam pochmúrne myšlienky na sestru, nervózny som už aj bez toho dosť. Konečne v sedle. Ale stačí jeden pohľad do údolia, ktoré sa pred nami otvorilo a nálada okamžite spadne ešte nižšie ako bola. Chatu nevidíme. Vlastne nevidíme nič, len biele údolie a zimné značenie, ktoré nám ako tak ukazuje cestu, kadiaľ by sme mali ísť. Ale chata nikde. Odhadujeme to na minimálne ďalšie dve, tri hodiny snehom. Už je neskorý večer, ale nevieme to presne, keďže je stále svetlo. Skvelé. Zlomení ako šípy prechádzame sedlom, keď sa nám za zákrutou ukáže spomínaný prístrešok. Prístrešok? Veď to je v tej chvíli luxusná chatka! Dve drevené prične, piecka, kôlňa s pripraveným drevom! V tom momente sa nám stratená energia vrátila. Je nad slnko jasné, že ďalej už tento deň nepôjdeme. Zhadzujeme ťažké batohy a mokré oblečenie, zapaľujeme piecku a vyhrievame chatku tak, že o chvíľu sedíme iba v trenkách. Užívame si večeru, teplo, sucho, zvuk praskajúceho dreva a je nám strašne fajn, čistá Skrotená hora…:) Únava nás aj tak za chvíľu premôže, a tak zaliezame do spacákov a okamžite zaspávame.

Zobúdzame sa do slnečného rána, oddýchnutí, veci suché, oheň v piecke už dávno dohorel,  tak len pobalíme veci, chatku dáme do pôvodného stavu a vykročíme smer chata Tjäkta. Snehu je požehnane, ale vďaka studenej „noci“ drží, a tak sa ide celkom dobre. Zároveň s chatou končí aj sneh, dávame len malé občerstvenie, pokecáme s chatárkou a pokojným tempom pokračujeme smer Alesjuare.

Krajina sa moc nemení, stretávame ďalšie stáda sobov a aj čoraz viacej ľudí. Medzi nimi aj päticu Slovákov, ktorí idú presne tú istú trasu ako my len v opačnom smere. Pri fľaške brandy si vymeníme pár rád na zvyšok cesty, poprajeme si všetko dobre a každý si ideme svojou cestou.  Kráčame, fotíme, oddychujeme a užívame si krásnu severskú prírodu. Vďaka noci strávenej v prístrešku máme času dosť, a tak sa nikam neponáhľame.

Chata Alesjuare leží na brehu rovnomenného jazera. Je to opäť väčší komplex, kde je už ale aj malý obchodík na doplnenie jedla, poprípade vecí ako sú náplasti, plyn a veci potrebné na trekovanie. A ešte jednu dobrotu nájdete na chate Alesjuare. Saunu. Neváhali sme ani chvíľku. Zaplatili sme si ubytovanie v chatke a hurá do sauny. Samozrejme žiadna tečúca voda. Narúbať drevo, priložiť do kotla a už si len užívať saunovanie s krásnym výhľadom na celé údolie jazera. Do postele sme padli ako podťatí, sauna a únava urobili svoje.

Pekné počasie pretrváva aj ďalší deň.  Čaká nás celodenný pochod popri brehu jazera Alesjuare až k hraniciam národného parku Abisko, k chate Kieron. Krajina sa postupne začína meniť, pribúdajú brezy a tráva je čoraz zelenšia. Stretávame dokonca cyklistu a keď nás míňa iba sa na seba nechápavo pozrieme. Netuším, ako sa to dá prejsť na bicykli, hlavne miesta, kde prechod cez premáčaný terén uľahčujú mokré drevené lávky. Je síce pravda, že má kolesá ako z motorky, ale aj tak to musí byť riadna zaberačka.

Hranica národného parku Abisko. Tu končí, resp. začína oblasť, kde sa už nedá len tak hocikde postaviť stan a táboriť sa môže iba na vybraných miestach. Prichádzame k chate Kieron, ktorá leží pri krásnej rieke v ešte krajšom brezovom háji. Svieti slnko, všade je jar a pribudli aj komáre. Na tie nás Maťo najviac upozorňoval, ale keďže sme prišli skoro, nie je ich ešte toľko ako v letnom období. Sauna. Opäť sa vytešujeme z možnosti využiť túto severskú špecialitku a uvažujeme nad tým, aké by to bolo, keby podobné vychytávky boli napr. v Tatrách. Viem si úplne predstaviť ako sa saunujeme v zime na Terinke.:)

Posledný deň nášho treku prechádzame národným parkom Abisko. Tu už je zeleň všade, a tak sa opäť predierame brezovými hájmi s občasnými výhľadmi na rieku, ktorá parkom preteká. Cestu nám sem-tam spríjemnia soby, ktoré sa veľkosťou ničím nelíšia od tých, ktoré sme videli doteraz. Až na tých posledných troch. Z húštiny priamo pred nami sa vynoria tri kusy, ktoré už čo to pamätajú. Pomaly prejdú cez cestu a ležérnym krokom zmiznú v ďalšej húštine. Ani som nestihol vytiahnuť foťák a nahodiť teleobjektív, takí sme ostali prekvapení.

Konečne Abisko Touriststation. Na jednej strane sme radi, že sme v zdraví prežili, na strane druhej je nám trochu smutno, že je náš trek na konci. Zabezpečujeme si miesto pre stan a rozmýšľame, čo na najbližšie dni vymyslíme. Spiatočné lietadlo z Kiruny do Štokholmu nám letí až o 4 dni, takže času máme habadej. Nakoniec sa rozhodujeme ostať v Abisku. Je to oblasť s celoročne najnižším úhrnom zrážok v celom Švédsku, preto je najvhodnejšia na pozorovanie polárnej žiary. Bohužiaľ sme tam v čase polárneho dňa, tak si žiaru musíme nechať nabudúce. Za to máme možnosť pozrieť si polnočné slnko. Využívame lanovku ktorá nás vyvezie na kopec nad Abiskom a čakáme na polnoc. Fúka silný vietor, a tak sme za chvíľu premrznutí na kosť. Čas sa neskutočne vlečie a my rozmýšľame, aké to asi bude. Normálne.:) Tak ako u nás hodinu pred západom slnka, akurát je polnoc a slnko nezapadne, len sa zhúpne a znova stúpa hore. Čakali sme neskutočné svetelné divadlo, tak nám to aspoň opisovali na recepcii, keď nás posielali hore. Pretože to je určite vec, ktorú musíme vidieť. Nabudúce radšej tú polárnu žiaru. Aspoň sme si vychutnali krásny výhľad na celú oblasť, nad ktorou kraľuje Lapp gate, brána do Laponska.

Zvyšné dni trávime túlaním sa po okolí. Abiskom preteká rieka, ktorá si cestu do najväčšieho švédskeho jazera Torneträsk prerezala bridlicovým podložím a vytvorila tak nádherný kaňon, ktorý je jednou z najväčších atrakcií tejto oblasti hneď po polárnej žiare a polnočnom slnku. Kedysi dávno tu bol aj krásny vodopád, ale kvôli budovaniu severskej železnice bol korytom prestrieľaný tunel a rieka sa odklonila.

Odchádzame a máme zmiešané pocity. Na jednej strane sa už tešíme na rodinu, na strane druhej nás čaká návrat do bežného života. Jedno ale vieme isto, stálo to za to. Sme oddýchnutí, ani nie tak po fyzickej stránke, ako skôr po psychickej. Nemuseli sme riešiť každodenné povinnosti, telefóny, emaily, skrátka, podarilo sa nám úplne vypnúť. A určite sa chceme vrátiť. Či znova do tejto oblasti v zime na skialpoch, alebo do inej časti Švédska. Jednoducho, sever nám učaroval.